2.1.2012
Tak! Včera dezilúzia o svete a dnes radosť zo života so všetkým čo prináša.
Moje nálady bývajú horšie ako sínusoida, raz hore raz zase dolu. Frekvencia nepredvídateľná a čo horšie, ťažko ovplyvniteľná. Mohli za to slnečné lúče, ktoré sa mi dnes opreli o okno, alebo ten telefonát? Prídu!
Zajtra prídu kamaráti, ktorých som naposledy videla pred pol rokom, a to na druhom konci sveta. Žili sme tam spolu, alebo lepšie povedané snažili sme sa tam spolu prežiť každý deň naplno a bez úhony. Boli sme si ako rodina, so všetkými trápeniami a radosťami. Niekedy možno viac ako len rodina.
Ale poznáte to, zíde z očí zíde z mysle. Každý z nás sa vrátil domov, kde ho čakala tá skutočná rodina, skutočné problémy a odrazu sme sa odcudzili. Ostali nám plné albumy spoločných fotiek, zážitkov a spomienok. Odrazu to bolo málo na preklenutie vzdialenosti. Boli to teda priateľstvá na krátko? Boli ozajstné? Alebo nie v každom priateľstve potrebujete byť v dennodennom kontakte.
Tak neviem, vynára sa mi v hlave veľa otázok. Či keď sa stretneme bude sa o čom rozprávať. Okrem spomienok. Dúfam, že áno. Tí ľudia ma naučili veľa. Okrem kurzov angličtiny sme tam všetci dostali jednu veľkú lekciu zo života. Všetci sme boli mladí a relatívne neskúsení čo sa týka dlhodobého pobytu v zahraničí. Spolu to však išlo jednoduchšie. Naučili sme sa samostatnosti aj keď jeden vedľa druhého.
Zážitky, ktoré sme si priniesli nám nikto nevezme. Naučené anglické frázy tiež nie. Len dúfam, že čas a vzdialenosť nám nezoberie naše priateľstvá. Teším sa, teraz už to viem. V kútiku duše cítim, že to bude ako pred pár mesiacmi, budem sa cítiť ako medzi svojimi, akoby som medzi tým nezažila to všetko...
Argentína, Čile, Česko či Poľsko... Je jedno kde žijeme, dôležité je kým sme :)
Komentáre